Pod nohami mu praskali kedysi živé halúzky,
keď praskot utíchol, dal mu znamenie,
že pred ním sa otvára chodník úzky
cítil v srdci svojom chvenie.
Zobul si pár kožených topánok,
opäť ako za starých čias ,
tentokrát sa však nerozbehol,
zastavil ho totiž čísi hlas...
či to bol hlas vychádzajúci z jeho starého tela,
či naopak hlas jeho mladosti...
Zastavil ho pred cestou ...do sveta
hrkot jeho boľavých kostí.
Jeho chuť žiť bola väznená v starej schránke
znemožňovala mu akýkoľvek prejav radosti,
ostal mu už len pohyb v skrehnutej sánke,
ktorý dokázal vykúzliť len náznak spokojnosti.
Tak si pomaly sadol na piesčitú zem
pritiahol si k sebe batoh.
So slzami začal snívať sen ,
oprel sa o líščí brloh.
Prešiel deň, prešla noc
starček čas nevnímal
chlad mal však väčšiu moc
s telom sa mu pohrával.
Mračná už oblohu dávno prekryli ,
už aj hrmí, aj blesky vidieť .
Náhle kvapky mu tvár zmočili,
pred dažďom nemal síl utiecť.
Tak tam potichúčky sedel
spomienky si nenechal vziať .
to,že umiera vedel,
no spomínal a tak mal síl, občas sa zasmiať.
Prečo sa len neuchýlil pod najblžší strom?
Prečo neutiekol, keď počul hrom?
Zvráskavenú pokožku mu od zimy napína ,
prečo sa len zo zeme mokrej nezdvíha?
Hrmí, blýska sa no starček naďalej spomína ...
Detstvo, mladosť už má vlastnú rodinu.
Zmočená je pod ním všetká hlina
darmo verí,že blesky pominú.
Náhle vo sne zostarol,
náznak spokojnosti sa pominul.
Kabát vstávanim si prišliapol
a padol na mokrú hlinu.
Stratil nádej, pochopil ,že cesty späť už niet,
vôňu, ktorá ho viedla prekryl pach dažďa a zmáčanej zeminy.
Starček slepý prestal chcieť ...vrátiť sa do prázdnej chalupy
a tak tam ostal sedieť...
Stromy majú zmáčané korene ,
pomaly hnijú.
Starček v kabáte po žene
v slabej dlani mačká hlinu...
Má strach.
Vie čo príde.
hodiny plynú
Na oblohe vidieť jasnú hviezdu,
osvetľuje alej voňavú.
Ukazuje zaľúbencom piesčitú cestu,
jas z nej dopadá až na starčekovú chalupu.
Ukazuje cestu aj tým, ktorí tu prišli zablúdiť.
Pretože alej im dáva možnosť sa vrátiť.
Vrátiť sa spomienkami do minulosti
...zažiť dejavu.
Lenže spomienky sú mocné
a cesta späť ťažká.
Pútnik v nich občas zablúdi,
a nevšimne si ,že sa zmráka.
A preto ta jasná hviezda svieti,
svieti, kým neprebudí pútnika zo sna.
Veď budúcnosť je nevyspytateľná a občas aj krásna.
